Páter Teodor Jozef Tekeľ sa narodil 26. januára 1902 v dedinke Kelemeš (dnešné Ľubotice) pri Prešove. Po skončení základnej školy študoval na cisterciátskom gymnáziu v maďarskom meste Baja. V roku 1917 ako 15-ročný vstúpil do noviciátu františkánskej rehole. O rok neskôr, 28. augusta 1918 pri prvých rehoľných sľuboch prijal rehoľné meno Teodor.
V roku 1923 zložil večné sľuby a r. 1924 bol vysvätený na kňaza. V rokoch 1924-1930 pôsobil v Hlohovci, Nitre, Bardejove, Nových Zámkoch, Fiľakove a v Nižnej Šebastovej.
Trvalé následky na jeho zdravotnom stave zanechala príhoda, ktorá sa stala počas vianočných sviatkov r. 1924. Keď sa vrátil do hlohoveckého kláštora z neďalekých Bojničiek, kde slúžil polnočnú sv. omšu, v izbe si zakúril v kachliach a potom zaspal. Ráno ho spolubratia našli otráveného dymom a až po dlhom čase sa im podarilo prebrať ho k životu.
V rokoch 1930-1934 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Maxa Švabinského. V jednom z listov, ktoré sa nám zachovali, Tekeľ na adresu Švabinského poznamenal: „Náš profesor Švabinský nerád videl, keď ho zo žiakov dakto napodobňoval. Musí to byť nové, vaše a musí ma to nadchnúť, hovorieval“. Počas rokov štúdií u Švabinského Tekeľ vystavoval na pražských výstavách, navrhoval vitráže do Chrámu sv. Víta a pod vplyvom svojho učiteľa veľa tvoril.
V rokoch 1939-1950 pôsobil v Malackách, Bratislave a v Hlohovci. V noci z 13. na 14. apríla 1950 pri násilnej likvidácii kláštorov bol odvlečený z hlohoveckého kláštora do internácie v Hronskom Beňadiku a neskôr v Belušských Slatinách. Od prepustenia z internácie v lete 1950 býval v Trnave. Od roku 1973, keď sa u neho začala prejavovať vážna choroba, obetavo sa o neho staral spolubrat františkán Aquinas Michal Slahučka. Práve jemu zveril Tekeľ spravovanie svojho diela. Teodor Jozef Tekeľ zomrel na rakovinu 14. júla 1975. Pochovaný je v Trnave.
Pre Tekeľa je umenie vyznaním, ale zároveň aj cestou objavovania vždy čohosi nového. „Prišiel som na veľa vecí postupom výtvarným,“ píše v jednom liste. Zanechal viac ako tritisíc diel. Nemožno však zabudnúť ani na jeho literárne dielo - zanechal veľké množstvo básní, kázní a zamyslení. Zachovala sa nám aj časť jeho korešpondencie.
Umelecké diela tých, čo kráčali pred nami, nám hovoria o ich životných zápasoch, o tom, čím žili, po čom túžili, čo ich napĺňalo, prezrádzajú nám ich pohľad na svet, na život. Tak sa umenie stáva výrazom života a ducha a zároveň robí viditeľnou duchovnú stavbu života.
V tejto súvislosti môžeme povedať, že Tekeľovo dielo svedčí aj o bolestiach doby, v ktorých sa rodilo, no zároveň aj o duchu, ktorý pomáhal niesť a prekonávať ťarchu doby a jej bolesti. Svedectvom toho je aj jeho korešpondencia. Tá je aj svedectvom o bolestivej solidarite s trpiacim svetom, o ľudskej i umeleckej (maliarskej i literárnej) citlivosti; je však aj svedectvom o jeho zdravotných ťažkostiach, ako aj o jeho bolesti pri zamýšľaní sa nad vlastným životným údelom v kontexte danej doby. V jednom z listov píše: „Dobrý svätý obraz ťažko namaľuje i mních, lebo ho trápi bôľ sveta a i on je trápeným dieťaťom doby; a že tvorí, zdá sa jemu samému ako modla jeho vidiny... vidí, že sám veľa nepomôže a že je trápený.“
Aj keď poézia nie je Tekeľovou prioritnou tvorbou, nemôžeme si nevšimnúť, že dokázal držať krok s modernou poetikou. V máji 1947 v liste Svetloslavovi Veiglovi priam profesorsky upozorňuje tohto básnika, že má venovať viac času akoby výtvarnej stránke svojich veršov, že má „rúcať formy zastaralé“, zanechať všetky obrazy a rekvizity, ktoré pripomínajú romantizmus a má hľadať novú symboliku vo veciach každodenných a povýšiť ich na nový symbol. „Dostaneš sa bližšie k životu a dielo získa na presvedčivosti,“ pripomína básnikovi Katolíckej moderny.
Skutočný umelec dávajúci priestor vždy novej epifánii ducha a krásy cíti nutnosť pokorného postoja pred inšpiráciou, ktorá v ňom vyviera, ako aj pred večným prameňom tejto vnútro-existenciálnej inšpirácie. Z takto vyvierajúceho diela človek môže priam hasiť svoj smäd. No neraz je to práve tvorca, ktorý tak koná ako prvý. Aj sám Tekeľ priznáva: „Áno, z prameňa toho sám najprv hasím svoj smäd.“ A jeho smäd bol priam neuhasiteľný. Páter Tekeľ takmer neprestajne cítil pulz tejto vnútornej inšpirácie. Zároveň vedel, že každé hodnotné dielo potrebuje čas, aby mohlo dozrievať. V jednom liste Svetloslavovi Veiglovi píše: „Je isté, že rýchlosť v tvorbe sa nevypláca, totiž tá rýchlosť, ktorá nemá čas, aby dielo dobre preskúmala, vážila, triedila, pozmeňovala, dopĺňala, až kým sa nezjaví ucelené, svojím spôsobom dokonalé. Musíme teda vytrvať dlhšie pri tvorbe diela a to tak dlho, kým úplne nedozreje vo svojom čase určeným a daným mu na dozretie. A tak docielime, že aj v zbierke básní jedna od druhej sa líši podstatne a že každý nový list, každá nová stránka akoby zastupovala ten čas a tú medzeru, ktorú sme jednotlivým básňam dopriali.“
Spomínaná trpezlivosť k dozrievaniu bola pre Tekeľa charakteristická. Napokon režim, v ktorom bol nútený žiť a ticho a nenápadne tvoriť, mu toho času chtiac-nechtiac doprial.
Životná púť františkánskeho kňaza, kazateľa, akademického maliara, sochára, ilustrátora a básnika Teodora Jozefa Tekeľa bola púťou od spoločenstva mladých ľudí vstupujúcich do duchovnej rodiny sv. Františka a rozjímajúcich nad jeho odkazom, cez úzke a neraz bolestivé cesty života až k malému okruhu priateľov, s ktorými sa v tichu svojho bytu mohol z času na čas stretnúť, aby sa rozprávali o kultúre, o umení, o živote. V tichu toho domčeka, ktorý nemal ani podlahu, len udupanú zem, akoby symbol udupanej duše človeka, kňaza, maliara a básnika. No zároveň symbol pevnosti prachu zeme, z ktorého – biblickou symbolikou povedané – človek vzišiel. Kráčať po tejto rokmi a krokmi spevnenej hline znamenalo vedomie krehkosti, malosti, zraniteľnosti, no zároveň vedomie, že ak sa táto krehkosť a zraniteľnosť spevní silou tvorivých krokov, duchom kráčajúcim stáročiami dejín, ale aj duchom vlastnej bolesti a strádania, ani udupaná zem duše nemusí byť zemou zničenou, vyhodenou, „zabitou“, ale priestorom úzkej cesty rastu a zrenia osobnosti.
Zrejme z núdze a chudoby neraz maľuje na noviny, ktorých písmená prerážajú cez farby, čím je aj nechtiac vytváraný originálny a jedinečný obraz. Priam s nedotknuteľnou krehkosťou a hlbokou bázňou zlepuje „novinové“ obrazy roztrhnuté dynamikou štetca či pôsobením času, akoby lepil kúsky svojho zraneného srdca.
V jednom zo svojich listov Tekeľ v júli 1946 priam chardinovsky napísal: „Ja by som nerád opustil zem ako podnož duchovnosti a rád by som oba prvky spojil v jeden nerozlučný celok.“ Toto je túžba, ba priam vízia, ktorú skutočne naplnil. Vízia, ktorá sa dnes ešte stále stáva zároveň výzvou... „Ja by som nerád opustil zem ako podnož duchovnosti a rád by som oba prvky spojil v jeden nerozlučný celok.“ Treba k tomu ešte čokoľvek dodávať...?
Špecifickosť diela Teodora Jozefa Tekeľa a tvorivé kvality jeho umeleckej osobnosti je potrebné vnímať na pozadí životného osudu neoddeliteľného od smutnej histórie doby, v ktorej žil a tvoril. Nám dnes neostáva iné, ako poďakovať mu a pri pohľade na jeho tvorbu pokúsiť sa preniknúť do tajomstva i zvláštnosti jeho umeleckej kreácie, nechať sa dotknúť vyjadreným a nechať v sebe rezonovať naše vlastné bytostné ozveny.