Začiatkom 20. storočia pri vstupe do Šarišských Lúk vznikla zvláštna funkčna zóna vôkol vodárne. Skoršie krovie i lúku v jej areáli nahradil dnes už zrelý ochranný les. Menšie enklávy odlišnej funkčnosti predstavovali krátko trvajúce priemyselné i obchodné firmy založené hlavne z iniciatívy tunajších židov, ktorí vedeli pružne reagovať na fakt, že v blízkosti Prešova, ako trhového strediska je dostatočná frekvencia furmanov pre lokáciu ekonomicky výnosných činností.
Koncom 40. rokov Ľubotice pozostávali okrem spomínanej hlavnej osi - dnešnej Makarenkovej ulice ešte zo 4 - 5 ulíc podstatne kratších. Najdlhšia z nich, súčasná Kalinčiakova ul. kontaktovala Ľubotice so Šarišskými Lúkami, súčasnou Bardejovskou ulicou. Kratšej spojnici, dnešnej Cintorínskej ulici bola voči hradskej - hlavnej krajinskej ceste bariérou železnica, ktorá prechádza tunajším územím počnúc rokom 1893. Neskoršia Staničná ulica (dnes už nejestvuje) ju neďaleko železnice spájala s hlavnou, najstaršou ulicou a vytvárala dovtedy jediný štyrmi ulicami (okrem uvedených aj súčasnou Nižňanskou) ohraničený obytný polygón. Na vyšnom konci z hlavnej ulice vybiehal krátky úsek súčasnej ulice Šalgovickej. Spájala susednú obec Šalgovík pol'ným pokračovaním skratkou naprieč terénu.
Prvopočiatok nadobudla aj dnešná Strážnická ulica popri potoku Šebastovka smerom na východ od hradskej. Dnes je 2-krát dlhšia a tvorí časť katastrálnej hranice v súvislej zástavbe s Nižnou Šebastovou. Posledná z existujúcich ulíc bola krátkou spojnicou hradskej so železničnou stanicou v Šarišských Lúkach. V pôvodnej podobe dnes už nejestvuje, rovnako ako neskoršia ulica Gemerská i pôvodne ináč vedúca Rampová. Na ich mieste sú dnes oblúky mimoúrovňovej križovatky železnice a Bardejovskej ulice (cesty č. 18. resp. E 371). v 13.-19. storočí
30. máj 2009 - 16:10
Ľubotice sú spolu so Šarišskými Lúkami hromadnou dedinou. Samotné Ľubotice sa vyvíjali v súčasnú podobu počnúc 1. pol. 13. stor. cez stredovek a novovek ako potočná radová dedina s hlavnou ulicou paralelnou s ľubotickým potokom. V jej strede dominovalo duchovné centrum - kostol, vôkol ktorého bol najskôr aj zemepánsky cintorín.
Kratšie šikmé a priečne slepé uličky kontaktovali túto os osídlenia s tunajšími zemepánskymi sídlami i poľnohospodárskym zázemím pokračujúc ako poľné cesty. Spočiatku bola osídľovaná pravobrežná terasa potoka.
Prevládali drevené domy oblepené hlinou a „bielené" belasou farbou, neskôr z nepálených tehál – valkov a kameňa. Krytinu tvorila slama, šindeľ mali len kúrie zemepánov. Tri tunajšie majery vlastnili pozemky takmer celého chotára. Nachádzali sa na severe a severozápade. Kúrie, ktoré sa odvtedy zachovali, obývajú obyvatelia obce. Nezachovali sa v pôvodnom stave. Keceryho kúriu odkúpili sedliaci Hudaček a Macko, zemiansku rodina Staškových.
Prevažne židovská komunita Šarišských lúk (od 18. stor.) bola jednou z predmestských židovských osád – ghett, podobne ako na Slovensku ešte Párovce pri Nitre, Židovská Veča pri Šali, či Huncovce – „ghetto Spiša“ medzi Kežmarkom a Popradom. S Ľuboticami najskôr, a to až do 40. rokov 20. storočia nesúvisela. Skôr stavebne splývala so Šebešom ( Nižnou Šebastovou). Zastavaná plocha oboch miestnych, vtedy ešte (administratívne samostatných) častí Ľubotíc, od 14. do 18. stor. predstavovala rozlohu asi 13 ha, t.j. ani nie 7 % súčasnej rozlohy intravilánu. Odvtedy sa intravilán rozšíril na súčasných takmer 160 ha.