Ľubotice sú spolu so Šarišskými Lúkami hromadnou dedinou. Samotné Ľubotice sa vyvíjali v súčasnú podobu počnúc 1. pol. 13. stor. cez stredovek a novovek ako potočná radová dedina s hlavnou ulicou paralelnou s Ľubotickým potokom. V jej strede dominovalo duchovné centrum - kostol, vôkol ktorého bol najskôr aj zemepánsky cintorín.
Kratšie šikmé a priečne slepé uličky kontaktovali túto os osídlenia s tunajšími zemepánskymi sídlami i poľnohospodárskym zázemím pokračujúc ako poľné cesty. Spočiatku bola osídľovaná pravobrežná terasa potoka.
Prevládali drevené domy oblepené hlinou a „bielené" belasou farbou, neskôr z nepálených tehál – valkov a kameňa. Krytinu tvorila slama, šindeľ mali len kúrie zemepánov. Tri tunajšie majery vlastnili pozemky takmer celého chotára. Nachádzali sa na severe a severozápade. Kúrie, ktoré sa odvtedy zachovali, obývajú obyvatelia obce. Nezachovali sa v pôvodnom stave. Keceryho kúriu odkúpili sedliaci Hudaček a Macko, zemiansku rodina Staškových.
Prevažne židovská komunita Šarišských lúk (od 18. stor.) bola jednou z predmestských židovských osád – ghett, podobne ako na Slovensku ešte Párovce pri Nitre, Židovská Veča pri Šali, či Huncovce – „ghetto Spiša“ medzi Kežmarkom a Popradom. S Ľuboticami najskôr, a to až do 40. rokov 20. storočia nesúvisela. Skôr stavebne splývala so Šebešom ( Nižnou Šebastovou). Zastavaná plocha oboch miestnych, vtedy ešte (administratívne samostatných) častí Ľubotíc, od 14. do 18. stor. predstavovala rozlohu asi 13 ha, t.j. ani nie 7 % súčasnej rozlohy intravilánu. Odvtedy sa intravilán rozšíril na súčasných takmer 160 ha.