V r. 1600 mali Ľubotice, ak predpokladáme, že domácnosť mala priemerne 6 členov, do 200 obyvateľov. Obec tvorilo 31 obývaných poddanských domov, kúria zemanov, kostol, fara a škola. Kelemeš bol teda na vtedajšie pomery veľkou dedinou s prevahou poddanského obyvateľstva.
Spoľahlivejšie možno vývoj ľubotickej a už aj šarišskolúckej populácie sledovať od r. 1787 vďaka novodobým sčítaniam ľudu. Pramene uvádzajú v tom roku počet obyvateľov 565 v Ľuboticiach a 765 v Šar. Lúkach, t.j. spolu 1330. V roku 1869 bolo pri sčítaní evidovaných spolu 1531 obyvateľov, z toho 693 v Ľuboticiach a 838 v Šar. Lúkach. Od roku 1869 počet obyvateľov poklesával. Minimum dosiahol v roku 1910, keď spolu bol zaznamenaný počet 1035 obyvateľov. Ide o paralelu s vývojom na celom Slovensku, lebo išlo o obdobie najväčšieho vysťahovalectva (do zámoria) a to najmä zo Šariša. Od roku 1910 začali obe súčasti obce populačne narastať, od roku 1940 populačná rovnováha začala vzrastať v Ľuboticiach a znižovať v Šarišských lúkach. Okrem holokaustu Židov k tomu prispela aj transformácia funkčnosti – spriemyselňovanie Šarišských lúk súvisiace s ich polohou voči rozrastajúcemu sa Prešovu a na hlavnom cestnom i železničnom západno-východnom koridore Slovenska. Postupne sa stávali skladovou, veľkoobchodnou a priemyselnou i dopravnou zónou mesta Prešov. Obyvateľstvo z asanovaných častí sa vysťahovalo hlavne do Prešova, ale aj do novovznikajúcich obytných častí Ľubotíc (napr. terajšia ul. Domašská a pod.). Ľubotice tiež zaznamenali migráciu asi 17 rodín zo zemplínskych obcí (Dobrá, Kelča, Veľká Domaša, Petejovce, Valkov), ktoré boli zatopené vodným dielom Domaša.